Divožienky

Posledných pár dní trávim voľné chvíle túlaním sa po jednom nemenovanom slovenskom blogu. Čo ma opäť raz privádza do stavu, kedy by som strašne chcela napísať niečo zaujímavé, možno ftipné, prípadne poetické, ale vytrvalo sa krútim v rovnakom bludisku, totiž, že akosi proste v skutku nemám o čom písať. A tak som si prešla moje posledné príspevky v tomto našom vykecávacom kútiku a zisťujem,  že zhruba za posledný rok som stále v rovnakom stave mysli, duše a psyché... čiže pociťujem akúsi stratu všetkého a všade, reality, ideálov a zdravého rozumu.

Nič nie je lepšie ako názorná ukážka, čiže, že by ste si to vedeli predstaviť: je sobota, zhruba pred polnocou, v mojej zelenej izbe ,osvetlenej papierovým lampiónom, vidím len neuveriteľné kopy všemožného prádla rozhádzaného naokolo. A ja si spokojne sedím v tom bordeli s počítačom na kolenách, žmýkam z iPodíku muziku a klikám do klávesnice. Popritom ma zo spodnej lišty straší ikonka označená hviezdičkou s názvom dokumenty, kde sa skrývajú všetky tie „potrebné“ informácie, ktoré potrebujem vedieť na utorkovú opravnú skúšku...

A ja vo svojej nehraničnej múdrosti sa venujem vytrvalo celý deň nepodstatným činnostiam, typu venčenie psov, len aby som sa nemusela opäť ponoriť do čarovného sveta skúšok úžitkovosti a dĺžky inkubácie vajec.

Strácam sa. Strácam sa v živote, v škole, v prapodivných vzťahoch s rôznymi ľuďmi naokolo...

Možno nakoniec naozaj žijem v inom svete. A ten svet mi bráni pripustiť realitu, vyroniť slzu, uvoľniť smiech a zhlboka sa nadýchnuť. A jediné čo obsahuje hnev, výčitky a neustály strach. Strach že sa raz obzriem za seba a uvidím reťaz stratených rokov, ktoré mi už nikto nevráti. Čo ak najväčším hriechom je ľutovať  vlastné rozhodnutia?

Dúfam že sa ráno zobudím a nebo bude opäť také kalné, že vysaje všetky farby z okolia. A ja si spravím kávu, zaleziem naspäť do postele, otvorím ten prekliaty priečinok na okraji disku a pustím sa konečne do nevyhnutného.

Možno, sa takto zobudím o dva a pol týždňa a zistím, že cez okno mi máva slnečné ráno, a ja vypnem na tri týždne počítač, zbalím si čižmy a klobúk a keď vystúpim z auta na mieste určenia, konečne sa zhlboka nadýchnem.  A snáď mi ten nádych odvalí zo srdca ten veľký balvan a ja uvidím svet zasa v tých skutočných farbách...

Opäť raz s pochybami o vlastnej existencií a so zničujúcim vedomím vlastnej neschopnosti Vás milých čitateľov, ktorý ste sa dopracovali až sem zdraví Vaša Trillian :D

Hovorí sa, že sa nesmieme trápiť tým, čím prechádzame. Pretože raz bude oveľa horšie. A ja ako pravý flegmatik a realista musím len súhlasiť. Ale občas to mi to proste nedá ;)

And I just got lost,

Every river I tried to cross,

Every door I ever tried were locked.

And I’m just waiting till the shine wears off...

By Coldplay and song Lost